Pred 200 rokmi mala premiéru Beethovenova 9. symfónia s Ódou na radosť
07.05.2024
Celý región
Viedeň/Bratislava
7. mája (TASR) - Deviata symfónia d moll s Ódou na radosť bola
poslednou dokončenou symfóniou nemeckého velikána klasickej hudby
Ludwiga van Beethovena. Autor v poslednej, štvrtej vete siahol po
zborovom speve, čo bolo do tej doby v symfóniách nezvyčajné. Ako text v
tejto časti použil Schillerovu báseň Óda na radosť. Spievaná časť a
súčasne najznámejší motív tejto skladby sa stala v roku 1985 hymnou
Európskeho spoločenstva - hymnou Európskej únie.
Toto veľkolepé hudobné dielo vytvoril geniálny skladateľ ako úplne
hluchý. Keď mala Deviata symfónia 7. mája 1824 premiéru, Beethoven z nej
nepočul ani jeden tón - ani búrlivý potlesk. V utorok 7. mája uplynie
odvtedy 200 rokov.
Beethovenova Symfónia č. 9 d moll s Ódou na radosť mala premiéru vo
viedenskom divadle Theater am Kärntnertor. Kvôli premiére zostavil
Beethoven veľký orchester, najväčší aký kedy mal. Spojil domáci
orchester divadla, hudobníkov zo Spoločnosti milovníkov hudby
(Gesellschaft der Musikfreunde), ako aj vybrané skupiny schopných
amatérov. Podľa kritika Theatre-Zeitung "publikum skladateľa päťkrát
ocenilo potleskom v stoji. Vzduchom lietali vreckovky, klobúky a
dvihnuté ruky, takže Beethoven, ktorý nepočul potlesk, mohol aspoň
vidieť ovácie."
Báseň Óda na radosť (Ode an die Freude) publikoval nemecký dramatik,
spisovateľa a básnik Friedrich Schiller v roku 1786 v časopise Thalia.
Verše oslavujú priateľstvo medzi ľuďmi a vyjadrujú autorovu víziu, ktorú
zdieľal aj Beethoven, že všetci ľudia sa stanú bratmi. Práve hudba
dostala Schillerove slová do povedomia širokých más.
Univerzálnosť hodnôt, ktoré melódia zhudobnila, nachádza už 200 rokov
obdivovateľov naprieč politickým spektrom po celom svete. V období
nacizmu v Nemecku sa skladba používala pri príležitosti najrôznejších
verejných osláv. Zaujala aj mnohých komunistických lídrov v Sovietskom
zväze. V Číne, v čase Veľkej kultúrnej revolúcie, keď bola hudba zo
západu takmer úplne zakázaná, bola Óda na radosť povolená ako pieseň
progresívnej buržoáznej kultúry.
Poslednú a najväčšiu Beethovenovu symfóniu s veľkým zborovým finále
navrhol Rade Európy za oficiálnu hymnu už v roku 1955 Richard Nicolaus
Graf Coudenhove-Kalergi, rakúsky šľachtic, ktorý mal aj československé
občianstvo.
V roku 1972 si Rada Európy vybrala Beethovenovu Ódu na radosť za svoju
hymnu - verejnosti bola predstavená práve na Deň Európy, 9. mája. V roku
1985 predsedovia vlád a hlavy členských štátov Európskej únie schválili
prijatie skladby za oficiálnu hymnu EÚ. Hymna nemá žiadny text,
pozostáva iba z hudby. Táto hymna vyjadruje v univerzálnom jazyku hudby
ideály slobody, mieru a solidarity, ktoré sú spoločné pre celú Európu.
Na Deň Európy znie záverečná časť Beethovenovej 9. symfónie po celej
Európskej únii častejšie ako po iné dni. Hoci nenahrádza hymny
jednotlivých členských krajín, je oslavou hodnôt, ktoré sú vlastné
všetkým európskym štátom v duchu hesla EÚ "zjednotení v rozmanitosti".